english/
tranzit.org/

tranzit.sk/

Nikdy sme neboli bližšie

Jan Čumlivski, D'epog, Ferenc Gróf, Nadácia Hermit a Centrum pre metamédiá Plasy, Nadácia pre mediálny výskum, Lucia Repašská, Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), Matěj Sýkora, Štúdio erté, Transmusic Comp

Curated by / kurátori: Dušan Barok, Ivana Rumanová

24. 11. 2021 – 4. 3. 2022

Otvorenie: 24. 11. 2021

Rozhlásíme se do daleka: my, ze středu Evropy. Naše zkušenosti nestačí na realitu, ale můžeme fungovat jako její biřicové. (Elfriede Jelinek)
...dejiny nedospeli ku koncu. A tak skoro ani nedospejú. Apokalypsy dneška sa zajtra stanú každodennou realitou. (Jean Comaroff a John L. Comaroff)

Od 90. rokov máme zrejme už dostatočný odstup na to, aby boli fetišizované, ostalgizované, módne apropriované aj kriticky reflektované. Už je to jasné. Z účastníkov, ktorí vtedy zažívali “time of their lives”, sú pamätníci. Z nás, čo sme prišli po nich, sa namiesto prosperujúcej kreatívy stal skôr kreatívny prekariát. Tento posun nás provokuje aj láka, no každopádne vytvára pohyblivú pôdu pod nohami, z ktorej je možné zariskovať ohliadnutie sa.

90. roky sú v našom geopolitickom kontexte prelomovým obdobím politickej demokratizácie, ideologickej a kultúrnej liberalizácie a prechodu k tržnému hospodárstvu. Veľa umeleckých a kultúrnych aktérov/iek a iniciatív sa dostalo z undergroundu na výslnie, v ich projektoch a realizáciách je zjavná eufória z toho, že čokoľvek je možné. Spätne sa vynára neodbytný pocit, že sme nikdy neboli bližšie a že sme to, ako vždy, prepásli. Ohlasovaný koniec dejín akoby čakal len na to, kedy mu pritakáme, ale my nie!

Sociálne, ekonomické, ale aj kultúrne rozdiely medzi postkomunistickými krajinami a zvyškom Európy sú stále notoricky vysvetľované ako následok našej nezrelosti, zaostávania, nepripravenosti na demokraciu, či rovno ako nevyhnutný následok štyridsiatich rokov totalitného režimu, slepej uličky, ktorá sa do Veľkých dejín jednoducho nezapočítava: "naša skúsenosť na realitu nestačí". Realita, teda skúsenosť západného sveta a Európy, nám pritom vždy a donekonečna tesne uniká, nikdy ju nedobehneme, rovnako ako Achilles nikdy nedostihne korytnačku. Hranice “bývalého Východu” nikdy celkom nezanikli: vedú pozdĺž trás sezónnych zberačov ovocia a zeleniny, partií murárov, ktorí odchádzajú do zahraničia stavať domy, aby dostali hypotéku na vlastný, kopírujú dvojtýždňové pendlovanie opatrovateliek, ktoré vlastných rodičov umiestňujú do domovov dôchodcov, navigujú automobilky, aby vytipovali lokáciu s dostatočne lacnou, ale stále kvalifikovanou pracovnou silou.

Nekonečný proces prechodu, o ktorom píše Boris Buden, zároveň umožnil ešte jeden trik: “zaostalé” a “zaostávajúce” krajiny sa stali laboratóriom radikálnych a drastických neoliberálnych experimentov, ktoré by v západnej Európe, kde ešte dožívali reminiscencie sociálneho štátu, nebolo možné uskutočniť. Divokú privatizáciu a kasíno kapitalizmus sprevádzalo násilie, korupcia, nezamestnanosť a samovraždy, čo bolo rámcované ako nevyhnutná daň, či detský neduh mladých demokracií. A hoci proroci deregulácie a privatizácie hlásali, že neoliberalizmus nemá porazených, ale všetci víťazíme a bohatneme zároveň s každým novým milionárom, ukázalo sa, že koniec dejín bol zároveň apokalypsou pre mnohých. Tieto apokalypsy sa dnes, tridsať rokov neskôr stali našou každodennosťou a namiesto zotrvávania v ultimátnom blahobyte a v slobode liberálnej demokracie čelíme zániku ľudstva a mnohých ďalších druhov.

Má ešte vôbec zmysel a máme ešte silu rozvíjať imagináciu iným ako dystopickým smerom? Ako pristúpiť k eufórii a zmysluplnosti deväťdesiatkových umeleckých projektov a neupadnúť pritom do nostalgie, či spomienkového eskapizmu?

Výstavný projekt Nikdy sme neboli bližšie prepája archívne materiály vybraných umeleckých iniciatív, ktoré na začiatku 90.rokov v strednej Európe experimentovali s formátmi kolektívnej tvorby a sieťovania, konkrétne Štúdio erté v Nových Zámkoch, Nadácia Hermit a Centrum pre metamédiá Plasy pri Plzni, SNEH a Transmusic Comp. v Bratislave a Nadácia pre mediálny výskum v Budapešti. Nakoľko sú už ich aktivity do veľkej miery zdokumentované, výstava nemá ambíciu byť retrospektívne vyčerpávajúca. Skôr sme sa selektívnym výberom snažili nájsť trecie plochy, ktoré rezonujú s aktuálnymi otázkami a aj s bezradnosťou, ktorej nás tieto otázky vystavujú.
Prizvaní súčasní umelci/kyne – Matěj Sýkora, Lucia Repašská, Ferenc Gróf, Jan Čumlivski – vytvorili pre projekty z rokov 90-tych environment, ktorý k nim pristupuje s rešpektom, ale zároveň dáva do hry vytesňované, temné aspekty transformácie, ktorých následky na nás dnes dopadajú so všetkou intenzitou, takže ich dokážeme ľahko identifikovať. Súčasťou projektu je performatívna intervencia zoskupenia D'epog a diskurzívne eventy, zasadené do prostredia výstavy, ktoré budú zároveň predmetom autorského dokufiktívneho filmu. A možno nakoniec len závidíme a tiež by sme chceli, aby dnes prehlásenie “všetko je možné” vzbudzovalo eufóriu, a nie zdesenie. Výstave sa takýto zvrat určite nepodarí docieliť, ale možno k tomu budeme mať aspoň blízko.

Výstava aj otvorenie budú prístupné len kompletne zaočkovaným návštevníkom/čkám.


Nadácia ERSTE je hlavným partnerom iniciatívy tranzit. Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.



Downloads
S_Nikdy_sme_neboli_blizsie.pdf (pdf, 4.1 mb)