tranzit.sk/

18. február, 18.00
tranzit.sk, Beskydská 12, Bratislava

Podujatie je prístupné v režime OP do naplnenia kapacity priestoru.

Prebehne v slovenčine a češtine.

Moderujú Dušan Barok a Ivana Rumanová

Už v prvých okamihoch prelamovania železnej opony bol víťazný naratív formulovaný jednoznačne. Francis Fukuyama v lete 1989 opísal pád komunizmu honosne ako posthistorickú syntézu protipólov Studenej vojny v “západnú liberálnu demokraciu ako konečnú formu vládnutia.” Slobodní občania boli postavení pred výzvu splniť svoju morálnu povinnosť a naučiť sa konať podľa pravidiel liberálnej demokracie a voľného trhu. Octavian Eşanu tento spoločenský imperatív, pestovaný od 90. rokov, pomenoval ako náuku o prechode, ’prechodológiu’ (tranzitology). Ide o “hegemónny diskurz, ktorý v post-sovietskom priestore zaplnil ideologické vákuum, ktoré kedysi obýval marxizmus-leninizmus.”

Podľa Borisa Budena sme ale demokraciu prijali ako ahistorický ideál, v bieločiernej opozícii k totalitarianizmu. Tento ideál legitimizoval nové, slobodne zvolené formy útlaku. Buden hovorí o západnej forme demokracie ako koloniálnej, ktorej fungovanie predpokladá prítomnosť neoliberálneho kapitalizmu. Jej triumf v Studenej vojne vytvoril zdanie, že táto verzia je jediná a večná. Zodpovedá posthistorickej dejinnosti Západu, kým dejinnosť Východu chronicky zaostáva. Postkomunistické krajiny musia demokratický ideál stále doháňať, no ich podrobenie sa globálnemu kapitalizmu je úplné.

“Zaostávajúce” krajiny sa stali laboratóriom drastických ekonomických experimentov, ktoré by v západnej Európe, kde ešte dožívali reminiscencie sociálneho štátu, nebolo možné uskutočniť. Divokú privatizáciu a kasíno kapitalizmus sprevádzalo násilie, korupcia, nezamestnanosť a samovraždy, čo bolo rámcované ako nevyhnutná daň, či detský neduh mladých demokracií. Trhový liberalizmus mal zároveň tendenciu redukovať ľudské práva na ekonomickú slobodu a dal tak voľný priechod nielen šovinizmu, ale aj nacionalizmu a xenofóbii.

Dve dekády neskôr vytvorila finančná kríza priestor pre to, aby si kritiku vedľajších negatívnych efektov neoliberálnej hegemónie privlastnili autoritári. Viktorovi Orbánovi sa v Maďarsku podarilo spopularizovať spojenie neoliberalizmu s ľavicovo-liberálnou koalíciou, diktátom z Bruselu a "nemeckým hospodárskym kolonializmom", čím si vydláždil cestu k moci a etabloval sa ako inšpirácia pre reakčné sily v iných krajinách. Ekonomickí komentátori majú ale zato, že on sám realizuje autoritársku verziu neoliberalizmu.

Sme naozaj v situácii, v ktorej sa nekonečné dobiehanie Západu v našom regióne zmenilo na kultúrne vymedzovanie sa voči nemu, no bez predstavy alternatív? Prečo sa frustrácia a hnev veľkej časti obyvateľstva premieta do odmietania liberalizmu v politickej a kultúrnej rovine, no neoliberalizmus zostáva nedotknutý mimo pozornosti? Existovala v 90. rokoch možnosť, že by sa veci vyvinuli inak?