tranzit.sk/

Roland Barthes
(citáty)
1. R. B. o R. B.
Jeden život: štúdiá, choroby, menovania. A zvyšok? Stretnutia, priateľstvá, lásky, cesty, čítania, pôžitky, strachy, presvedčenia, rozkoše, potešenia, rozhorčenia, úzkosti: slovom, ohlasy? – V texte, ale nie v diele.
Odkedy produkujem, odkedy píšem, sám Text ma (šťastne) pripravuje o moje naratívne trvanie. Text nemôže nič rozprávať; unáša moje telo inde, ďaleko od mojej imaginárnej osoby, k istému druhu jazyka bez pamäti, ktorý je už jazykom Ľudu, nesubjektívnej masy (alebo zovšeobecneného subjektu), hoci som od neho ešte oddelený svojím spôsobom písania.
Prirodzené vôbec nie je atribútom fyzickej Prírody; je to alibi, ktorým sa honosí spoločenská väčšina: prirodzené je zákonnosť. Z toho pramení kritická potreba ukázať zákon pod týmto prirodzeným a – podľa Brechtovho výrazu – «pod pravidlom zneužívania». Pôvod tejto kritiky možno vidieť v menšinovom postavení samého R. B.; vždy patril k nejakej menšine, k nejakému okraju – v spoločnosti, v jazyku, v túžbe, v remesle a kedysi aj v náboženstve (nebolo nepodstatné byť protestantom v triede malých katolíkov); vôbec to nebola ťažká situácia, tak trochu však poznačila celú spoločenskú situáciu: kto necíti, aké je vo Francúzsku prirodzené byť katolíkom, ženatým a mať riadne akademické diplomy?
Ako dieťa som sa často a veľmi nudil. Je zrejmé, že sa to začalo veľmi skoro, pokračovalo v návaloch celý život to (je pravda, že vďaka práci a priateľom boli čoraz zriedkavejšie) a vždy to bolo vidno. Je to panická nuda, idúca až do stiesnenosti: tak ju zakúšam na sympóziách, konferenciách, večierkoch s cudzincami, skupinových zábavách: všade, kde nudu možno vidieť. Že by potom nuda bola mojou hystériou?
Nie som protirečivý, som disperzovaný.
O potešení z textu nie je možná nijaká «dizertácia»; iba ak nejaká inšpekcia (introspekcia), ktorá sa hneď zhatí. Eppure si gaude! A jednako sa napriek všetkému a všetkým teším z textu.
Bolo teda lepšie raz a navždy urobiť z môjho vyhlásenia o jedinečnosti cnosť a pokúsiť sa povýšiť «starú zvrchovanosť ja» (Nietzsche) na heuristický princíp.
Ako hedonista (pretože za takého sa pokladá) chce dosiahnuť stav, ktorý je koniec koncov komfortom; je to však zložitejší komfort ako ten domáci komfort, ktorého prvky určuje naša spoločnosť: je to komfort, ktorý on sám usporadúva, majstruje (…) Tento osobný komfort by sa dal nazvať: pohoda. Pohoda dostáva teoretickú vážnosť (…), ale aj etickú silu: je to dobrovoľná strata každého heroizmu, dokonca aj v rozkoši.
2. Telo
So svojím jazykom môžem robiť čokoľvek, ale nie so svojím telom. Čo jazykom skrývam, moje telo vypovie.
Mám tráviace telo, mám nauzeózne telo, tretie je migrénové atď.: zmyslové, muskulárne (ruka spisovateľa), humorálne a predovšetkým emotívne: ktoré je dojaté, pohnuté alebo skrčené alebo rozohnené alebo ustrašené bez toho, aby to ukazovalo. Na druhej strane som priam fascinovaný socializovaným telom, mytologickým telom, umelým telom (telom japonských transvestitov) a prostituovaným telom (herca). A okrem týchto verejných (literárnych, písaných) tiel mám, ak tak môžem povedať, dve miestne telá: parížske telo (čulé, unavené) a vidiecke telo (odpočinuté, ťažké).
3. Rozkoš
Publikum si žiada obraz vášne a nie samu vášeň. Vo wrestlingu nie je problém pravdy o nič väčší než v divadle. Tu i tam očakávame zrozumiteľné zobrazenie morálnych situácií, ktoré sú obyčajne utajené. Toto vyprázdnenie vnútra v prospech vonkajších znakov, toto vyčerpanie obsahu formou je vlastným princípom klasického víťazoslávneho umenia.
Emfáza vášní, obnovenie paroxyzmov, rozdráždenie replík nemôžu prirodzene vyústiť inak než vo vrcholne barokových zmätkoch.
Na jednej strane masové sploštenie (späté s opakovaním reči) – sploštenie mimo rozkoše, ale nie nevyhnutne mimo potešenia – a na druhej strane vzlet k Novému – šialený vzlet, ktorý môže zájsť až k deštrukcii jazyka: pokus vyvolať historické znovuzjavenie rozkoše, potlačenej stereotypom.
Spätne pôsobiace výviny: doxa (bežná mienka) je nastolená, je neznesiteľná; aby som sa od nej oslobodil, postulujem paradox; neskôr sa tento paradox otravuje, sám sa stáva novou skamenelinou, novou doxou, a ja musím ísť ďalej k novému paradoxu.
Nedôvera k stereotypu (spätá s rozkošou z nového slova alebo z neudržateľného diskurzu) je princípom absolútnej nestability, ktorý nič nerešpektuje (nijaký obsah, nijakú voľbu).
Podvratný breh môže vyzerať privilegovaný, lebo je brehom násilia; násilie však nie je tým, čo vyvoláva potešenie; deštrukcia ho nezaujíma; chce miesto straty, chce zlom, rez, defláciu, fading, čo uchváti subjekt v srdci pôžitku.
Pravidlo, to je zneužívanie – výnimka, to je rozkoš (…) Všetko, len nie pravidlo (všeobecnosť, stereotyp, idiolekt – konzistentnú reč).
Nauzea prichádza, len čo je väzba dôležitých dvoch slov samozrejmá. A len čo je nejaká vec samozrejmá, opúšťam ju – to je rozkoš.
Numen, to je ustrnutá, zvečnená hystéria, hystéria chytená, pretože je napokon znehybnená, spútaná dlhým pohľadom. Stade pramení môj záujem o pózy (s podmienkou, že sú zarámované), vznešené maľby, patetické obrazy, oči zdvihnuté k nebu atď.
Asociálna povaha rozkoše. Je náhlou stratou sociálnosti a napriek tomu nevedie k opätovnému upadnutiu do subjektu (subjektivity), do osoby, do samoty: všetko sa úplne stráca. Najhlbšie dno ilegality, tma v kine.
4. Jazyk, písanie, text
Jazyk a štýl sú slepé sily; písanie je činom historickej solidarity.
Nasadiť si masku a zároveň na ňu ukazovať.
Stále to isté prevrátenie: čo ľudia pokladajú za «objektívne», ja pokladám za fikcie, a čo pokladajú za šialenstvo, ilúziu, omyl, ja zasa pokladám za pravdu.
Text v modernom zmysle, aký sa pokúšame dať tomuto slovu, sa zásadne odlišuje od literárneho diela:
nie je to estetický produkt, ale prax označovania;
nie je to štruktúra, ale štrukturácia;
nie je to predmet, ale práca a hra;
nie je to súbor uzavretých znakov obdarených zmyslom, ktorý by bolo potrebné znovu odhaliť, ale je to premiestňujúci sa objem trás;
inštanciou Textu nie je označovanie, ale signifikant v semiotickom a psychoanalytickom chápaní tohto termínu;
Text prekračuje niekdajšie literárne dielo; existuje napríklad Text Života, do ktorého som sa pokúsil vstúpiť písaním o Japonsku.
A práve to, že literatúra sa nespytuje na seba samu zvonka, ale naopak, znútra, alebo, presnejšie povedané, zo svojho najvzdialenejšieho okraja, z asymptotického priestoru, kde literatúra zaniká ako objektový jazyk, no nezaniká ako metajazyk, a kde sa hľadanie metajazyka nakoniec stáva novým objektovým jazykom, napokon spôsobuje, že už sto rokov je naša literatúra nebezpečnou hrou so smrťou, resp. prežitkom tejto smrti.
Keď niekto vyhlasuje, že kopíruje reálne, znamená to, že si vybral toto a nie iné usudzovanie: realizmus je už pri svojom zrode podrobený zodpovednosti za nejaký výber.
Vzhľadom na samy predmety je literatúra fundamentálne, konštitutívne irealistická; literatúra je ireálne samo; alebo, presnejšie povedané, ďaleko od toho, aby bola analogickou kópiou reálneho, literatúra je naopak samým vedomím ireálnosti jazyka: «najpravdivejšia» literatúra je tá, ktorá o sebe vie, že je najväčšmi ireálna, keďže o sebe vie, že je podstatne jazykom.”
Naozaj, čítanie je práca reči. Čítať, to znamená hľadať zmysly, a hľadať zmysly, to znamená pomenúvať. No tieto pomenované zmysly sú unášané k iným menám; mená sa vzájomne vyvolávajú, zhromažďujú sa a ich zoskupenie chce byť znovu pomenované: pomenúvam, nazývam, znovu pomenúvam. Takto text prechádza: menovanie ako proces stávania, ustavičné približovanie, metonymická práca.
S textom sa zbližujeme iba v práci, iba v produkcii. Vyplýva z toho, že Text sa nemôže zastaviť (napríklad na priehradke v knižnici); jeho konštitutívnym pohybom je prienik (môže napríklad preniknúť dielom, viacerými dielami).
Dá sa povedať, že text je v doslovnom zmysle vždy paradoxný.
Text je…štruktúrovaný, ale decentrovaný, nemá ukončenie.
Text je plurálový. To neznamená iba to, že má viaceré zmysly, ale aj to, že uskutočňuje sám plurál zmyslu: nezredukovateľný (a nielen prijateľný) plurál.
Citácie, z ktorých je urobený text, sú anonymné, nezistiteľné a jednako déja lues: sú to citácie bez úvodzoviek.
5. Autor
Spisovateľ a kritik, ktorí boli kedysi oddeľovaní niekdajším mýtom «vznešeného tvorcu a skromného služobníka, obidvoch na svojich miestach», sa dnes schádzajú v rovnako ťažkej situácii, tvárou v tvár tomu istému predmetu: jazyku.
Autor je modernou postavou, je produktom našej spoločnosti, keďže práve ona, vychádzajúc zo stredoveku a pokračujúc anglickým empirizmom, francúzskym racionalizmom a osobnou vierou Reformácie, objavila prestíž indivídua alebo, ako sa noblesne hovorí, ”ľudskej osobnosti”. Je teda logické, že vo veci literatúry to bol práve pozitivizmus ako sumár a vyústenie kapitalistickej ideológie, ktorý ”osobe” autora pripísal najväčšiu dôležitosť.
Autor je pokladaný za otca a vlastníka svojho diela. Literárna veda nás teda učí rešpektovať rukopis a prejavené zámery autora, a spoločnosť postuluje legálnosť autorovho vzťahu k svojmu dielu (je to ”autorské právo”, ktoré je, pravdupovediac, nedávne, pretože bolo skutočne uzákonené až za Revolúcie).
Jeho život už nie je počiatkom jeho bájí, ale jedna báj súbežná s jeho dielom; neexistuje reverzia diela k životu (a ani naopak); Proustovo, Genetovo dielo umožňuje čítať ich život ako text: slovo «bio-grafia» nadobúda silný, etymologický zmysel; a tým sa zároveň úprimnosť výpovede, toto opravdivé «verím» literárnej morálky, stáva falošným problémom: aj to ja, čo píše text, je vždy iba nejaké ja z papiera.
Z diel Rolanda Barthesa zostavil Miroslav Marcelli