tranzit.sk/

Výstava „Spoločné posedenie“ si chce „posvietiť“ na zhody okolností vytvárajúce zdanlivo náhodné, no z dnešného pohľadu paradigmatické súvislosti medzi paralelnými chronológiami vo východoeurópskych umeleckých scénach. Výstava vzišla z projektu Parallel Chronologies (2009 – ), ktorý sa zaoberá chronológiou ako žánrom hrajúcim určujúcu rolu v transformácii atomizovaných udalostí do podoby histórií a kánonov, a to hlavne v prípade umeleckých akcií vo východnej Európe. Seba-historizácia tohto regiónu, definovaná medzinárodným synchronizmom alebo lokálnym asynchronizmom, bola dôležitou stratégiou, ktorej cieľom bolo kompenzovať obmedzenú publicitu viacerých progresívnych udalostí.

Výstava v tranzit.sk sa zameriava na obdobie normalizácie v sedemdesiatych rokoch, počas ktorej sa fenomén paralelnej kultúry vyvíjal ako jediná možná sféra kritického a nezávislého myslenia zdanlivo oddeleného od politického boja. Pripomína udalosti a kladie vedľa seba dokumenty z československej, maďarskej, poľskej a juhoslovanskej umeleckej scény, ktoré boli determinované rôznymi podobami štátneho socializmu a kapitalizmu, premenami politického dohľadu nad umeleckými akciami a meniacim sa rozlišovaním medzi oficiálnou a paralelnou kultúrou. Nekonformné umenie tejto doby, okolo ktorého sa sústredil výskum v deväťdesiatych a nultých rokoch, bolo obvykle charakterizované izoláciou, utajovaním, individualizmom a apolitickými postojmi disidentov v protiklade k oficiálnej kultúre, ktorej mechanizmom sa príliš nevenovala pozornosť. Výstava predstavuje tri sústavy dokumentov, ktoré majú prekonať túto dialektiku a odhaliť miesta, kde sa prekrýva lokálne a medzinárodné, individuálne a kolektívne, spontánne a štátne organizované. Manévrujú medzi rôznymi stratégiami kritiky a spolupráce ako alternatívami k hrdinskému disentu a dobrovoľnej izolácii.

Medzinárodné stretnutia umelcov, ktoré dali vzniknúť sieti umelcov a ďalších profesionálov zo sveta umenia vo východoeurópskych krajinách a zároveň spochybnili platnosť existujúcich geopolitických kategórií sú prvou témou výstavy. Ako dve zásadné prípadové štúdie výstava rekonštruuje Stretnutie českých, slovenských a maďarských umelcov, ktoré v roku 1972 usporiadal Lázsló Beke v Balatonboglári a výstavu Works and Words, ktorá sa v roku 1979 konala v galérii de Appel v Amsterdame.
Tieto priateľské neformálne stretnutia predstavovali aj vzácnu príležitosť ku konfrontácii jednotlivých dobových stratégií. Spontánne aktivity a spoločne strávený čas sa v niektorých prípadoch vyslobodili z každodennosti a získali status umeleckých akcií, a to hlavne spätne procesom dokumentácie, spomínania a seba-historizácie. V snahe vrátiť sa k týmto situáciám sa v rámci prípravy výstavy konalo predbežné stretnutie, „potlač“ archívov, ktorého sa zúčastnili Lázsló Beke a protagonisti a archivári bratislavskej umeleckej scény sedemdesiatych rokov: Peter Bartoš, Květa Fulierová, Ľubomír Ďurček a Rudolf Sikora. Záznam zo stretnutia na výstave sprevádza vizuálny príbeh, ktorý z dokumentov zostavila Petra Feriancová. Z množstva spomienok, o ktorých sa na tomto stretnutí hovorilo zároveň zrekonštruovala v poetickej inštalácii udalosť, prechádzku zorganizovanú v roku 1979 Petrom Bartošom.

Tretia sekcia sa venuje vzťahu umelcov k inštitútom ľudovej osvety a hnutiu ľudového vzdelávania, v ktorom sa zvláštnym spôsobom stretávajú avantgardné a socialistické utópie o demokratizácii kultúry. Okrem filmu, ktorý dokumentuje kurzy tvorivosti pod vedením Dóry Maurer a Miklósa Erdélyho v kultúrnom klube budapeštianskeho závodu v rokoch 1975-77, sa tu predstavia miestne i medzinárodné paralely autorov ako je Orshi Drozdik (Budapešť), Ľubomír Ďurček (Bratislava a Rusovce), Anna Kutera (Gdansk), Kwiekulik (Varšava) a Skupina 143 (Belehrad). Títo autori rozvíjali vo svojich prácach rôzne stratégie s cieľom reflektovať kultúrny a politický kontext ich kolektívnych a výchovných aktivít.