tranzit.sk/

Nová edícia Nadikhuno muzeumos / Neviditeľné múzeum je inštalovaná vo Viedni ako súčasť viennacontemporary 2018. Nadikhuno muzeumos / Neviditeľné múzeum, projekt iniciovaný vizuálnym umelcom Otom Hudecom, predstavuje jeho víziu múzea rómskej kultúry a spolu s prácami Roberta Gabriša, Daniely Krajčovej, Emílie Rigovej, Marcely Hadovej a Marka romňakero gendalos reflektuje históriu a kultúrnu reprezentáciu Rómov. Prezentované práce v zhutnenej forme rozširujú pohľad na históriu, kultúru a súčasné umenie Rómov, pričom tiež problematizujú zažité stereotypy.

Hoci myšlienka múzea rómskej kultúry vznikla ako reakcia na aktuálnu sociálnu a politickú situáciu a na inštitucionálny systém, v rámci ktorého dnes Rómovia na Slovensku žijú, význam takéhoto múzea je omnoho ďalekosiahlejší. Ak je sebaurčenie podmienkou emancipácie, dôležitým faktorom v nej je tiež viditeľnosť rómskej kultúry a súčasného umenia, ako aj spoluutváranie inštitucionálneho systému spolu s majoritnou kultúrou a umením. To však nie je možné bez dialógu medzi Rómami a majoritou, medzi neziskovými organizáciami a štátom a medzi lokálnymi, regionálnymi a medzinárodnými iniciatívami.

Ako dokladá aj samotná inštalácia Ota Hudeca na výstave, jeho pohľad na Múzeum rómskej kultúry je založený na dialogických princípoch. Je to otvorená vízia alternatívneho múzea, ktoré by ponúkalo viac než tradičný etnografický pohľad, zameriavalo by sa rovnako na súčasnú kultúru Rómov, ich aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu, ako aj na ich históriu. Jeho práca je založená na terénnom výskume, rozhovoroch s rómskymi odborníkmi a kultúrnymi pracovníkmi a na kreatívnych workshopoch s mladými ľuďmi z Východného Slovenska.

Emília Rigová vo svojich videách a fotografiách reflektuje stereotypizáciu rómskych žien. Štylizuje sa v nich do podoby romantizovaného ideálu tradičnej rómskej ženy usilujúc sa o jeho dekonštrukciu. Inde sa objavuje ako čierna madona so zámerom poukázať na arbitrárnosť posudzovania farby ľudskej pokožky.

Potetované telá na medirytinách Roberta Gabriša prehovárajú k spoločnosti, ktorá namiesto toho, aby riešila sociálne problémy, odsúva nežiadúcich ľudí a “zaisťuje” ich vo väzniciach. Autor tiež na výstave prezentuje dve vzájomne sa dopĺňajúce kresby: jedna, ktorá používa rukou písaný text ako obrazový jazyk a rozpráva o traumách vytvorených výchovou vo vzdelávacom systéme bez súcitu; druhá je oslavou radosti zo slobodného pohybu a stretnutí, pričom hmyz tu symbolizuje ideu rómskej spolupatričnosti.

Maliarka Marcela Hadová riadi Marka romňakero gendalos, spolok rómskych žien v obci Rankovce na Východnom Slovensku, v ktorom spoločne vytvárajú nástenné maľby a obrazy. Zámerom spolku je prepájať ženy v rámci rómskej komunity a podporovať ich v sebestačnosti. Na výstave je prezentovaná fotodokumentácia nástennej maľby vytvorenej vo verejnom priestore.

Ďalšiu vrstvu výstavy predstavuje komunitný projekt Karavan, ktorý od roku 2014 spoločne realizujú Daniela Krajčová a Oto Hudec. Projekt funguje ako mobilná dielňa, s ktorou umelci navštevujú marginalizované komunity v rôznych regiónoch Slovenska, kde realizujú multidisciplinárne workshopy pre deti a mladých ľudí. Ich úsilím je podnietiť prostredníctvom kreatívnej praxe vzájomnú komunikáciu a interakciu, kolektívnu kreativitu a prezentáciu vlastných príbehov a skúseností ako nástroj osobného rozvoja.