Mokrade
Diskusia s Lýdiou Pribišovou, environmentalistkou Andreou Froncovou, ekológom Jánom Topercerom a biológom Jánom Kadlečíkom
14. októbra, 2020 o 17.00
tranzit.sk, Beskydská 12, Bratislava
účastníci:
Andrea Froncová, Ján Kadlečík a Ján Topercer
moderuje:
Lýdia Pribišová
EDIT:
Vzhľadom na aktuálne protipandemické opatrenia sa podujatie neuskutoční v tanzit.sk, ale bude streamované cez našu facebookovú stránku. Pozývame a ďakujeme za porozumenie.
Diskusia sa bude konať v slovenskom jazyku.
Močiar je fascinujúci ekosystém evokujúci asociácie neznámeho, nebezpečného, nepredvídateľného, premenlivého. Prechádzať močiarom znamená vydať sa napospas zmesi poznania a viery, ako píše Ján Topercer, pri spomienke na pochody trasoviskami v severošvédskom národnom parku Muddus. Prejsť ním je pokúšanie šťastia, spoliehanie sa na svoj odhad, na šťastenu a na pochybné trsy vegetácie.
Močiare, či vo vedeckej terminológií viac používaný pojem mokrade môžu byť veľmi rozmanité a ani experti sa dosiaľ nezhodli na ich konkrétnej definícií. A wetland is whatever a competent expert says it is, lakonicky stojí v úvode publikácie Understanding Wetlands. Existuje aj množstvo výrazov, približných synoným: močiare, bažiny, trasoviská, mokrade a mnohé ďalšie.
V Understanding Wetlands nájdeme 15 rôznych definícií mokradí. Európsky informačný systém o prírode (EUNIS) na základe
vedeckých kritérií definuje len pre Európu a okolité moria stovky typov mokraďových biotopov na 3 - 4 úrovniach.
Mokrade bývajú paradoxne definované i podľa toho, čo im chýba, a preto vyvolávajú negatívne emócie. Nie sú až tak konkrétnym druhom krajiny, ale skôr otvoreným a premenlivým pojmom, ktorý je možné použiť na širokú škálu prostredí. Ľudia sa mokradí snažia zmocniť, získať kontrolu nad nimi.
Ako píše Vittoria Di Palma, močiare bývajú spájané s rôznymi druhmi marginality: priestorovej, sociálnej, spirituálnej, politickej, ekonomickej a estetickej. Boli považované i za utópiu - miesto slobody, experimentovania a odporu. Keďže je ťažké orientovať sa v nich, stávajú sa útočiskom utečencov, prenasledovaných. Močiar je aj metaforou múdreho samoregulujuceho sa ekosystému, ktorý môže fungovať ako príklad rovnovážneho stavu.
O jeho pozitívnych vlastnostiach sa budeme rozprávať s environmentalistkou Andreou Froncovou, ekológom Jánom Topercerom a biológom Jánom Kadlečíkom.
Andrea Froncová je environmentalistika v organizácii BROZ – Bratislavské regionálne ochranárske združenie, kde pôsobí ako komunikačná manažérka a manažérka projektu DANUBEparksCONNECTED. Zaujíma sa o problematiku mokradí, lesoochranárstva a praktickej ochrany prírody.
Počas pôsobenia na univerzite (Prírodovedecká fakulta UK) sa venovala odstraňovaniu ťažkých kovov z prostredia a počas odbornej stáže v Granade (Španielsko) pracovala vo Vodnom inštitúte na odstraňovaní ropných látok z morského prostredia. Spolupracuje so Stredoeurópskou nadáciou ako členka kruhu poradcov Dunajského fondu. Zaujíma ju prepojenie ochrany prírody s inými sférami ako architektúra, či umenie.
Ján Topercer je samostatný vedecký pracovník Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici.
Zaoberá sa ekológiou spoločenstiev a krajiny, ornitológiou, zoológiou stavovcov, biogeografiou, biológiou, ochranou prírody, udržateľnosťou, lesníctvom, metodológiou, pojmovým myslením a informovaným/na dôkazoch založeným rozhodovaním. V jeho rámci sa po vzdelávacích i právne-vymáhateľných linkách pokúša doťahovať vedecké poznatky až tam dole (hore?) do praxe - reality (nie virtuálnej). Je autorom viac ako 200 vedeckých i odborných článkov a knižných monografií na tieto témy a so striedavými úspechmi riešil zhruba toľko konkrétnych praktických problémov. Na diskusii priblíži súvislosti zmyslových podnetov a skúseností, rozumového poznania, estetiky, etiky a "praktiky" mokradí. Bude rozprávať o ich rozmanitosti a premenlivosti, vývoji, dedičstvách ich využívania, aj o miznutí ľudskej skúsenosti s nimi a tom, čo to robí s mokraďami a s nami.
Ján Kadlečík je biológ, profesionálny (i dobrovoľný) ochranár, koordinátor medzinárodných dohovorov na Štátnej ochrane prírody SR v Banskej Bystrici, kde rieši problematiku implementácie dohovorov zameraných na ochranu prírody, vrátane Dohovoru o mokradiach (Ramsarského dohovoru), Dohovoru o biodiverzite, Dohovoru o ochrane sťahovavých druhov voľne žijúcich živočíchov či Karpatského dohovoru. Od roku 2004 je iniciátorom a koordinátorom Karpatskej iniciatívy pre mokrade (Carpathian Wetland Initiative – CWI) – jednej z 19 tzv. Ramsarských regionálnych iniciatív vo svete, podporujúcich spoluprácu pri napĺňaní Ramsarského dohovoru a jeho Strategického plánu. Zastupuje Slovensko ako národný delegát v organizácii Wetlands International a v ďalších inštitúciách. Bude hovoriť o prepojení kultúry v mokradiach a mokradí v kultúre i o presadzovaní ochrany a obnovy mokradí do rôznych národných politík a projektov.
Lýdia Pribišová je kurátorka v Kunsthalle Bratislava, šéfredaktorka časopisu Flash Art Czech & Slovak Edition, pôsobí v Bratislave. V rokoch 2013 – 2015 pôsobila ako projektová koordinátorka v tranzit.sk, v rokoch 2007 a 2011 spolukurátorovala slovenskú sekciu Prague Biennale, v roku 2019 spolukurátorovala bienále v meste Kaunas v Litve a kurátorsky spolupracovala s mnohými verejnými a súkromnými inštitúciami na Slovensku i v zahraničí.
Podujatie je súčasťou aktuálnej výstavy Inteligencia močiara v tranzit.sk.
Nadácia ERSTE je hlavným partnerom iniciatívy tranzit. Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Nadácia mesta Bratislavy a Lietuvos kultūros taryba.
